Za oponou rodičovskej lásky

Category: Články a recenzie Published: Thursday, 17 March 2016 Written by Super User

"Máme vás všetkých rovnako radi!“, známa fráza, ktorou rodičia snažia 

prezentovať pred svojimi deťmi svoju nekonečnú spravodlivosť.

 Už ako malé dieťa som tejto fráze neverila, naopak, mala som pocit, že ma rodičia klamú! Vtedy som ešte nechápala, prečo... Teraz však viem, že je to fráza, ktorou si sami sebe ospravedlňujeme naše výčitky, keď nevedome uprednostníme jedno z našich detí.

Každý je jedinečný

Nepoznám hlbšiu a bezhraničnejšiu lásku ako lásku materinskú, povedzme radšej rodičovskú. Dá sa však merať jej intenzita? Hlboko milujeme každé z našich detí, o tom snáď nieto pochýb. Ale milujeme ich všetky rovnakým spôsobom? Tomu neverím... Každý človek je predsa jedinečná osobnosť, so svojimi dobrými i zlými vlastnosťami, divokým či pokojným temperamentom, názormi, postojmi, záľubami, neresťami… A tak ďalej, a tak ďalej. A tak isto je jedinečné každé dieťa. Preto nikdy nemôžeme mať rovnaký vzťah k dvom osobám súčasne. Nech sa snažím ako viem, v mojom živote neviem nájsť dvoch ľudí, ktorých by som mala rovnako rada. Tak je to aj s deťmi – už keď sa narodia, vstupujeme s nimi do vzťahu plného lásky a starostlivosti. A každý tento vzťah je jedinečný, presne tak, ako sú jedinečné naše osobnosti.

Ťažko sa to priznáva – „Nemám svoje deti rovnako rada“. Znie to strašne! Ale v skutočnosti je to oslobodzujúce vyjadrenie individuality každého z nás, jej uvedomenie si a uznanie. A deti to aj tak vedia! Vycítia rozdiel a potom im výrok „máme vás rovnako radi“ príde ako hlúpa lož.
Je normálne, že si na každom z našich detí ceníme niečo iné a iné veci nám prekážajú. Na jednom si môžeme vážiť jeho vytrvalosť, odvahu, schopnosť presadiť sa, na druhom sa nám páči jeho citlivosť, družnosť a jemnosť... Prvý nám naťahuje nervy vzdorovaním, výbuchmi hnevu a tvrdohlavosťou, na druhom nám prekáža jeho pomalšie tempo alebo flegmatizmus. Na každom jednom dieťati nájdeme pekné vlastnosti, a tiež aj také, ktoré nám veľmi nie sú po chuti. Preto tiež nemôžeme deti „merať rovnakým metrom“, na každé z nich niečo iné platí a my by sme nemali na to zabúdať. To, že nemáme všetky svoje deti rovnako radi neznamená, že jedno máme radšej ako druhé... Vôbec nie! Znamená to, že každé z nich milujeme hlboko a vrúcne..., ale každé iným spôsobom.

Ďieťa si nevyberáme

Nevyberáme si, aké dieťa sa nám narodí a ono tak isto nemá možnosť vybrať si rodičov – to je zásadný rozdiel medzi vzťahom k deťom a vzťahom k našim priateľom. Ak nám niečo na človeku nevyhovuje (či už je to jeho príliš živý temperament alebo prehnaný perfekcionizmus, je to jedno), tak s ním môžeme obmedziť kontakt a nerozvíjať s ním priateľstvo. S deťmi takúto možnosť nemáme. Nech sú, aké sú, sú to naše deti, ktoré milujeme a vychovávame. A tak si s tým musíme poradiť. Chcem tým povedať, že je normálne, ak máte pocit, že si s jedným dieťaťom rozumiete lepšie ako s druhým, či piatym! Jednoducho, vašej osobnosti lepšie vyhovuje tá jeho ako osobnosť iného dieťaťa. Neznamená to však, že máme medzi deťmi robiť rozdiely, predsa len tú spravodlivosť vo výchove by sme sa mali snažiť dodržať. Je to naša zodpovednosť, každému z našich detí dopriať plnohodnotnú výchovu. Každý však občas urobí chybu a môže nevedome uprednostniť jedno zo svojich detí, a to druhé pricupitá so slzičkou v očku a povie „Mami, ty ho máš radšej ako mňa!“. Tu by sme mohli dieťa radšej uistiť výrokom „Aj teba veľmi, veľmi ľúbim“, prípadne pridať nejakú vlastnosť, ktorú na dieťati máme radi... Namiesto toho, aby sme ho uisťovali, že ho máme rovnako radi ako jeho súrodenca. Prípadne, ak sme s dieťaťom práve prešli nejakým konfliktom, je dôležité mu vysvetliť, prečo sa na neho práve hneváme, napríklad „Ja ťa veľmi ľúbim..., len sa teraz na teba hnevám, pretože...“.

Aj vzťah sa mení

Ak vychádzate so všetkými vašimi deťmi rovnako dobre – pričom si uvedomujete rozdiely v ich povahách a rešpektujete ich individualitu, je to krásne. Nezožierajte sa však výčitkami svojho svedomia, ak máte s každým zo svojich detí úplne odlišný vzťah. Je to normálne!!! Často sa stáva, že jedno dieťa má bližší vzťah k otcovi a druhé k mame. Okrem toho, každý vzťah sa v priebehu času mení a vyvíja rovnako ako aj osobnosť detí. Môže sa stať, že určitý čas vychádzate lepšie s jedným dieťaťom a neskôr sa to vymení...

Deti prechádzajú rôznymi vývinovými obdobiami a niektoré z nich sú aj pre rodiča náročné – na jeho trpezlivosť, vytrvalosť i výdaj energie. Keď dieťa práve prechádza fázou vzdoru alebo sa musí prispôsobiť životným zmenám (ako napríklad nástup do materskej školy, alebo prestup z materskej školy do školy základnej), aj na rodičov sú kladené zvýšené nároky. Dieťa mení svoje správanie a často sa objavujú u neho nové prvky, ktoré sme dosiaľ nepoznali a nie veľmi sa nám pozdávajú. Niektoré začnú doma odvrávať alebo ignorovať požiadavky rodičov, prípadne sú vzdorovito (a pre nás nezmyselne) tvrdohlavé. Iné sú podráždené, uplakané a precitlivelo reagujú na všetky podnety. Iste mi dáte za pravdu, že rodičov to vie poriadne vyčerpať už po pár dňoch, nehovoriac o tom, že tieto obdobia môžu trvať aj niekoľko mesiacov. Keď pritom máme ďalšie dieťa, ktoré je práve v pokojnej fáze a veselo s nami spolupracuje, robí množstvo pokrokov a prináša nám veľa radosti, je prirodzené, že sa viac upevňuje vzťah s týmto dieťaťom. Vtedy je viac než vhodné upriamiť našu pozornosť na dobré stránky dieťaťa s problémom a podporovať ich. Zamyslieť sa nad tým, čo prinieslo zmenu v jeho správaní a čo oslabuje náš vzťah k tomuto dieťaťu. Pomôcť mu prekonať ťažké životné obdobie a uistiť ho o našej láske...

Staršie deti sú v tomto smere trochu v nevýhode – ako neskúsení rodičia spoznávame zákulisie detského vývinu a učíme sa práve na našich prvorodených. A keď do rovnakých fáz vývinu príde naše druhé (tretie, štvrté) dieťa, sme už skúsenejší a o poznanie bohatší, môžeme danú situáciu riešiť uvedomelejšie a rozvážnejšie. Avšak, aj naše ďalšie dieťa nás dokáže prekvapiť novinkami, ktoré sme dosiaľ nepoznali – práve vďaka jeho dokonalej individualite. Je možné, že hneď, ako sa náš prvorodený „upokojí“ a vstúpi do ďalšieho pokojného obdobia plného radostnej spolupráce, vhupne do „problematického“ obdobia náš druhorodený potomok.

Teória je jednoduchá, ale v praxi to dá skutočne zabrať. Ja vám držím palce, aby ste aj ťažkými obdobiami vo vývine a výchove vašich detí preplávali bez následkov na vašom vzťahu, aby sa rodičovské puto stále prehlbovalo a aby vaše deti často počuli „Máme vás všetkých veľmi radi!“.

Mgr. Janka Eliášová

 

http://www.zenskazona.sk/vztahy-a-rodina/deti/za-oponou-rodicovskej-lasky/

Hits: 581